Koniec anonymity

Tak a je to tu, veľký krok pre mňa. Vychádzam z ulity. Doteraz som sa s vami delila o svoje myšlienkové pochody, ale odteraz sa idem podeliť aj o to kto som a aká som. Vytvorila som web http://zuzanamihalechova.sk/ , kde nájdete informácie o mne a nový blog. Presuniem tam pár článkov, ale samozrejme budú pribúdať nové, už mám pretlak noviniek.

A teraz k tomu darčeku, napísala som ebook, ktorý je pre mamy a otcov a každého koho zaujíma tematika uspávania detí.

Ebook sa volá Nový pohľad na uspávanie detí alebo 8 nových postojov a nebudete tráviť uspávaním celý večer. Je ZDARMA  k dispozícii na mojej novej stránke a stiahnuť si ho môžte tu  >>>>>

Teším sa, že sa budeme stretávať na novom mieste :)

Bude prekvapenie

Ahojte, áno viem, že to tu flákam. Aj ma na to upozorňujete, super, chýbame vám. :) 

Len vám chcem dať na vedomie, že nie, nezabudla som. Pripravujem niečo nové, prekvapko. A bude aj darček... 

Takže zostaňte naladení :)

Deti a čas

Deti nevnímajú čas ako my. Pre dieťa má čas len jednu dimenziu, ktorá je nekonečná a celistvá. Nie sú schopné rozoznávať minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Žijú len v prítomnosti. Ak veľmi malému dieťaťu poviete, že poobede pôjdeme na ihrisko, okamžite sa vyberie k dverám a teší sa. Teší sa na narodeniny, Vianoce, na kúpalisko. Budúcnosť prežíva teraz. Zajtrajšok existuje pre dieťa už v prítomnej chvíli. 

To isté platí pre minulosť, spomeniete niečo, čo sa stalo včera, spomienka v ňom hneď ožíva. Prežíva ju teraz, v plnej sile. Prežíva radosť alebo bolesť zo spomienky, ako keby sa minulá udalosť stala práve teraz. 

Pre dieťa môže byť frustrujúce, keď zistí, že sa nikam nejde, že to bude až neskôr, zajtra, alebo že len spomíname, čo bolo včera. Nezaujímajú ich sľuby o tom, čo bude. Zaujíma ich, čo je TERAZ. 

Skúsme im preto budúcnosť naväzovať na konkrétne aktivity, keď príde tato, keď sa najeme a klasické, ešte 5x sa vyspíš...To nám umožní minimalizovať zmätok v ich hlavičkách.

Samoregulačné dieťa

Dnes doobeda som sa vrátila z lesa a moje dieťa ma hneď začalo ťahať do spálne. Do 2 minút spala. Voláme to samoregulačné dieťa, hovorí si, keď chce spať. Ešte jej musím vysvetliť, že môže povedať aj daddymu, nemusí čakať na mňa.

Ona je taká zlatá, keď plače

Keď sa drobec udrie, alebo sa mu stane krivda, uteká k mame. Často keď vidím, že sa nestalo nič vážne a pozorujem, ako sa jej postupne krivia ústočka, neviem sa ubrániť úsmevu. Je taká chutná. Niekedy, keď som ju takto držala v náručí, sme sa s kamarátkou na seba potichu smiali. Alebo poznáte to, gúľanie očami, povzdych a pohľad do nebies. Rozhodla som sa, že prestanem s týmito reakciami. Ju to predsa fakt bolí, fakt sa cíti ublížene. Mne sa to z môjho dospeláckeho pohľadu môže zdať smiešne, pre ňu je to vážna vec. Aj tak som sa pristihla, že to robím len pred okolím. Aby som sa cítila ja lepšie, že moje dieťa plače. Podvedomý program. Končím s ním.

Po stene sa nekreslí

No, a vysvetlite jej to. Miesto: detská herňa v hoteli. Steny pomaľované zvieratami aj detskými čmáranicami. Takže po stenách sa kreslí. 

Čo mám povedať? Mám to vôbec riešiť? Nechcelo sa mi. Reálne to MNE nevadilo, neboli to moje steny. V hlave mi nabiehalo, "nikto na to nepríde", nikto nevie, že sme tu". ALE: necítila som sa v danej situácii dobre, netrpezlivo som čakala, kedy Olivia s čmáraním skončí. Takže problém tam bol. Bol to môj strach z jej reakcie, nechcelo sa mi do konfliktu. Môj bežný problém. Alibizmus, výhovorky. 

Vyšlo zo mňa: "Vieš, ľuďom, čo tu bývajú, by sa to asi nepáčilo." Usmiala sa na mňa, podala mi ceruzku a odišla sa hrať s niečím iným. 

Takto to vyzerá, keď si v hlave dopredu vykonštruujem, ako bude proťajšok reagovať. A je to úplne inak. Neskúsiš, nevieš.

Vianočný flashback

Viem, Vianoce sú už dávno za nami, ale nedá mi, na chvíľu sa k nim vrátim.

Nie sme vianočné typy, nectíme tradície, nedávame si darčeky, nepočúvame koledy a v podstate to celé dosť ignorujeme. Nemám samozrejme nič proti, keď si ľudia robia Vianoce, ale nám to takto vyhovuje. A pokiaľ má niečo pre niekoho zmysel, je to OK, bez výhrad akceptujem.

S dieťaťom to začalo byť iné. Vianoce detskými očami majú inú atmosféru. Tento rok sme sa ešte veľmi nevyhecovali, ale budúci rok sme odhodlaní. Chceme si to robiť po svojom. Spravíme si vlastné "zvyky a tradície", ktoré vôbec nebudú nemenné. Podľa nálady si ich budeme prispôsobovať a meniť každý rok. A teším sa, keď aj Olivia začne prichádzať so svojimi nápadmi. 

Napríklad už teraz vieme, že darčeky u nás nebude nosiť ani Ježiško ani Mikuláš. A budú pod stromčekom už ráno. Ako malá som nemala rada, keď som si večer rozbalila darčeky a o chvíľu sme museli ísť spať. A nechcem, aby to bolo o darčekoch, maximálne jeden až dva. A žiadne formality počas večere. Uvoľnenosť, pohoda, hudba a hry. Sama som zvedavá, čo z toho bude. 

Inak tieto Vianoce boli u nás zúbkové. Teploty cez 39 počas celých sviatkov. Olivia celý čas visela na mne, malý ubolený mojkáčik. Stále som si hovorila, zajtra už bude dobre. A nebolo. Ale akonáhle znovu ožila a začala byť veselá, ušla som, musela som ísť von. V najbližšom shopping centre (anooooo ja viem, super miesto) som si dala cappuccino a cigárko. Sama. S ďalšími stovkami ľudí okolo. No, boli výpredaje. Nemohla som sa ani pohoršovať, tiež som sa tam nachádzala. Ďalší deň som už išla do lesa. Netuším, prečo mi prechádzka nenapadla skôr, asi som len zblbla zo šoku, že môžem zrazu na ulicu. Jedno kam.

Stromček na fotke je geniálny nápad, ktorý mi poslala kamarátka. Bol to symbol našich tohtoročných Vianoc. Vymaľovávali všetci, príbuzní, kamaráti, susedia. Každý, kto sa tu na chvíľu mihol, niečo vyfarbil. A aj mňa to tak strašne bavíííííí.